Bublinka

Nátlak vytesnil moje chcenie na okraj vedomia. čo by na to povedal Freud? Vytesnené túžby... teraz však nehovorím o tých sexuálnych.

Veľa toho chcem robiť, venovať sa X činnostiam ale fyzicky to nedokážem. Občas si seriózne nadávam už aj za to, že neviem byť na dvoch miestach naraz. A ako by som len chcela...

Myslíte, že zubná pasta má nejaké kalórie?

Zabúdam. Zabúdam zdraviť, učiť sa, jesť, byť spoločenská, dopovedať vetu, nájsť stratenú myšlienku, maľovať obrazy, písať básne, milovať, vybrať si jedného, nájsť toho správneho, dýchať vzduch, cítiť vietor, nasávať slnko, stáť v daždi. Zabúdam, že som to chcela.

Delirický stav duše. Teraz chúďa asi vyzerá ako jedno nerozmotateľne zamotané klbko. Klbko pomotané z vytesnených materiálov na okraji vedomia. Klbko prázdnoty. Klbko ako zdroj nepokoja. Klbko ako blok emócií.

Dni sa striedajú akosi rýchlo. Moja existancia, resp. chápanie mojej vlastnej existencie v tomto svete sa posunulo mimo aktuálnu realitu. Ja si len tak blúdim dňami, nedotknutá konvenciami, nechápajúca požiadavky, neakceptujúca povinnosti.

Všetkými dňami si nesiem svoje tiene, svoje rany, moje "posilnenia", znásilnenie, liečenie, bitky, hádky, krivdy, ublíženia, tajomstvá, nevypovedané, nevypovedateľné, strach z odhalenia, strach z priblíženia, strach zo straty, strach z generalizácie, strach z prehliadnutia, z vytŕčania, zo zabudnutia.

Snažím sa. Spĺňať to, o čom viem, že keby som to zo zotrvačnosti nespĺňala, po zmiznutí dadaistického ja, by to chýbalo.

nestíham si usporiadať vnútorné záležitosti, mám v sebe akoby štupeľ, ktorý by bolo fajn vytiahnuť. Dať emóciám priechod. Ale neplačem. Slzy sa minuli. Stratili sa na okraji vedomia. Padli do priepasti a teda nikdy neumožnia prerušiť tento kruh. Bodaj by sa kruhy po čase rozpadli aj samé.

Mám toho ešte veľa na srdci.... ale zabudla som.