Bublinka

Stále sa s niečim zmierujem. Stále niekoho chápem. Stále sa snažím s niekým/ niečím vyrovnať. No! Som tu ja od toho?! Prečo by som mala stále vnímať tieto veci, prečo „sa“ stále stavať do situácií keď musím hľadať pokoj; uvedomelo pracovať, drieť na tom, aby som ho našla?

Kto si pre Boha myslíš že si, keď predpokladáš, že si v práve ak odo mňa žiadaš, aby som ti vysvetľovala a „konzultovala“ s tebou moje rozhodnutia? Nechaj ma sa rozhodnúť a nerýp do toho!

Akceptuj!

Ty sa zmier. Ty sa snaž pochopiť niečo kam nevidíš, čo je ponorené do tmy a nemôžeš to nájsť. Môj pohár všeobecného pochopenia, nekonečnej empatie asi pretiekol, lebo takto mi to už skutočne nevyhovuje. Štve ma to. Nechce sa mi v sebe tlmiť hnev a nasilu ho spracovávať kým neodíde.

Kým si z kameňa nespravím pierko.

Mne stačilo. Teraz vy mne vystielajte cestu a tlmte konflikty. Ja sa chcem už len viesť.