Bublinka

Pre mňa... sa dnes diali veci... prekročila som hranicu svojej budúcnosti. Aby ste rozumeli... môj plán od... nepamäti bol, nedožiť sa 20 rokov. Nie, že by som chcela páchať samovraždy, také "jednorázovky" (viacrázovky asi ani byť nemôžu, však?), ale pomaly, tým svojím rozbehnutým životným štýlom som si bola istá, že sa nedožijem. Ešte v januári som si vravela... Hm, už len pol roka, oh aká sloboda ma len obklopí. Až som sa tešila. Nebolo prečo žiť (pričom si stále uvedomujem osudy iných, ktorí sú na tom horšie a istým spôsobom sa vidím ako nevďačník). Načo. Len deep deep depression a všetko akoby išlo mimo mňa, necítila som sa byť súčasťou môjho života. Dáva to vôbec zmysel?

V podstate som mala plány len do dnešného dňa. Odtiaľto nič nemám. Nemám nakreslené perspektívy do tejto budúcnosti. Čo ma čaká? Ako skutočne... ja som si bola ISTÁ, že dnešného dňa sa nedožijem. Ale som tu! neuveriteľné. K tejto skutočnosti nemám ani pozitívny, ani negatívny postoj. Som taká... ? citovo plochá- k tejto veci. Viem len, že sa cítim byť na tomto mieste stratená, nemám sa tu čoho chytiť, nemám oporu, mám pocit, že akosi začínam odznova. Hm...

Tak som dnes premýšľala, prečo nemôžem narodeniny oslavovať s takými viac bežnými narodeninovými myšlienkami... Ale vlastne toto som ja. Vždy iná. Okrem iného, aši sa akurát dnes pohádali, mama plakala, nebavili sa spolu, rodinná idyla. Odporúčam každému. A ako som sa dnes rozpomínala na narodeniny minulé... no poviem vám, naša rodina je zložená z ťažkých expertov na kazenie takýchto dní. Dúfam že raz! to bude normálne. Aj vonku, aj v mojom vnútri.