Aha! A ešte... je tu podstatnou veličinou aj časová jednotka, za ktorú sa to lano plietlo? (nech už „skončilo“ v akomkoľvek štádiu) čo je vlastne takmer polovica jedného trápneho roka oproti.. čomu? Váhe sľubov a rečí, ktorými si robíme navzájom dobre až kým sa z tých rečí nestanú rečičky.
Nie, ja nesúhlasím s tým, aby bolo dnes v rámci vzťahov „všetko v poriadku“, všetko dovolené, nikto nemá právo na nič, lebo najdôležitejšie a najsvätejšie je rozhodnutie jednotlivca bez ohľadu na nejaké debilné laná, putá a iné ľudské somariny. Všetko sa dá zahodiť. Môžeme povedať hocičo, alebo ani nič nevysvetľovať. Čo tam po zmätkoch, ktoré po sebe zanecháme. Čo tam po rozbitých krehkostiach, na ktoré sa po vojne môžme pokojne aj vysrať, lebo to už nie je náš problém. Bože! Koľká sloboda!
Napriek nami zvolenej nezáväznosti ostávame ľuďmi. Mali by sme sa teda správať ľudsky a hovoriť veci na rovinu a dôstojne. Rozumne. Netreba všade pchať emócie, keď ich od začiatku nerozvíjame. Ok. Ale aspoň buďme ľuďmi. Mužmi. Ženami.
Môže rozhodnutie padnúť na základe jedného obrovského „ja neviem“? Môže. Dokonca aj bez vás. (bez nás). Dnes sú tie vzťahy nepomenovateľné, zložité, komlikované, nezaškatuľkovateľné, výnimočné, jedinečné, špeciálne, neolejblovateľné.. čo je inak veľmi šikovné na konci, keď sa dá poprieť úplne všetko, lebo NIČ nebolo povedané na rovinu. My sme sa len unášali na našej vlne, ktorá by bola ešte pred troma (alebo dvoma?) rokmi jasne pomenovateľná. Daná. Nebolo by o čom. Ani dnes vlastne nie je o čom... myslím že ten rozdiel tu nemusím ani rozpisovať.
Sloboda z nás asi nakoniec spraví trosky. Smrť týmto dlhodobo „nezáväzným“ vzťahom.
Komentáre
...
ja len toľko, vzťahy v tedy sú dobré ak to lano si splietame spoločne, ale sú aj jednostranné vzťahy ku niekomu.... a svet kolo nás je hneď hore nohami, je totálny chaos, ale čo to vlastne znamená, je to niečo čo musíme odsúdiť, či radšej skúsiť pochopiť toho druhého, podľa mňa pochopiť toho druhého, môžeme len vtedy, ak sa vžijeme trošku do jeho situácie .Má vôbec význam sa s tým zaoberať, lebo city, emócie sú vraj smiešne, k ničomu nevedú, hlavne nie k úspechu ....a hneď je tu ďalšia otázka, čo je to úspech vo vzťahoch ???
To že som niekoho získala hoc aj povrchnými, osvedčenými trikmi, nechceš ma za ženu, či aký si úžasný veselý, a čo tam po veku atď. dalo by sa to pokračovať dosť dlho... alebo to že som sa naplnila citmi, emóciami na ktoré v živote nezabudnem hoc som sa nestala idolom nikoho? Kto odniesol viac z toho vzťahu, ten nepochopený, neúspešný, či ten ktorý, žal úspechy na celej čiare a si to nevie ceniť, lebo... a nechám to na každého nech si dokončí po svojom.....................
Ešte niečo, človek bez emóciami je robot, politik, sebec, alebo karierista, asi úspešný jedinec, alebo ani neviem čo, ale určite niekto, koho ja emociálne neuznávam :)
no a niekedy
treba
keď
tak ale toto nie je nepomenovateľné, toť presne alibizmus
šíri sa svetom jak mor
a možno vždy aj bol ktovie
oj, vďaka za reakcie
:: ach jaj, aj toto mi je jasné, prípadov je X. ja sa len pýtam koľko času treba, aby to "niečo medzi ľuďmi" malo váhu.
:: bonnie, viem. treba. ale aj tak to vždy šokuje, keď je to až také nevyzpytateľné.
:: lorelei, to je mor emočný...
.. ja sa len snažím pochopiť to čo vnímam, že existuje okolo mňa. a je toho až nezdravo veľa. mám pocit