Bublinka

Pri sebaanalýze sa snažím nazerať na svoju osobu ako na niečo celkom výnimočné, ba priam nevšedné, nekonvenčné, z hľadiska typológie spoločenského správania nonkonformné. Som originál. No, ale poďme si to rozmeniť na droné.

Všetky pojmy vymenované na začiatku bezpodmienečne potrebujú sebakategorizáciu, aby mohli byť vôbec použité, vyslovené. Pojem "nekonvenčný" ako črta osobnosti, rozmer správania sa, je určitá kategória v typológii. To znamená, že sú s ním spojené určité prejavy správania, ktorými sa človek patriaci do tejto kategórie prezentuje, ďalej činnosti, ktoré vykonáva, je s tým spojená filozofia života, s ktorou má byť dotyčný stotožnený. Ak si vezmem túto celú oblasť - nekonvenčnosť - ako prejav na začiatku spomínanej originality, odlišnosti od väčšiny, je jasné, že v rámci tejto nekonvenčnej menšiny sa bude každý jeden javiť ako vyložene konvenčný. Spĺňa kritériá, ktorými sa zaradil medzi nekonvenčných a tým pádom sa jeho pôvodná originalita premenila na všednosť. V rámci svojej skupiny je "väčšinový" a naďalej hovoriť o jeho originalite sa nedá.

Takto by sme si mohli zobrať na mušku každú jednu črtu, ktorou sa človek odlišuje. Pričom ľudská bytosť (bio-psycho-sociálno-kultúrno-spirituálna ;)) sa chce odlišovať od väčšiny, chce byť výnimočná, chce byť podľa niečoho pre ostatných zapamätateľná, chce tvoriť prototyp niečoho, chce byť jedinečná, chce, aby ju iní vnímali ako "tú jedinú" pre nejakú konkrétnu oblasť, črtu, vlastnosť, názor, ktorý si určí za reprezentatívny.

Odlišnosť je závislá na uhle pohľadu. Je relatívna, pretože pre moslimov je nevšedné, ojedinelé to, čo je trenárs pre katolíkov bežné, všedné. Ale riešiť kresťanskú otázku tým nechcem. Všednosť, univerzálnosť, je daná kultúrou. V rámci kultúry, zvykov, je to oblasťami, v ktorých sa ľudia pohybujú. V rámci toho trebárs sídliskami. Tým sa snažím povedať, že je to veľmi relatívny pojem. Existuje vôbec výnimočnosť? môže byť človek absolútne originálny? nie len v jednom uhle pohľadu? Nevedomosť môže človeka urobiť originálnym ak ten jedinec nevie, že to čo považuje na sebe za to jedinečne výnimočné, má aj kopec iných ľudí z jeho okolia. Len o tom akurát nevie, lebo sa povedzme nezaujíma a tak urputne hľadá to, čím by sa mohol odlíšiť od väčšiny populácie (hľadá, pretože sa v kolektíve, vo svojej sociálnej skupine necíti byť akceptovaný a potrebuje niečo čím by na seba upútal, čím by sa u ostatných zapísal), že aj zabudne na podstatu.

Podstatou je hľadať spoločné, to čo nás spojí. Ale znova... pre každého je podstata niekde inde nemôžem generalizovať, to nepatrí medzi moje obľúbené činnosti. Ja osobne teda ľudí neprofilujem podľa indexu výnimočnosti. Bolo by fajn byť niečím absolútne výnimočná od zvyšku sveta. Ale... prečo to ponímať vo svetovom meradle? Mňa maximálne uspokojuje, že som výnimočná pre moje blízke okolie, pre ľudí, na ktorých mi záleží. pričom pre každého som výnimočná v niečom inom, a tu krásne vidím tú relativitu. A som especially šťastná, keď mi niekto v intímnej partnerskej chvíli povie, že som pre neho jedinečná a že takej ako ja na svete niet :) Predsalen je pre dušu niekedy vhodnejšie uspokojiť sa s relatívnym, ako ašpirovať na absolútne.