Bublinka

Keď sa zacieľujem, vyberám si nasledujúcu činnosť... vyberám si aj level obtiažnosti. Poznám veľa takých levelov, ale pravdou je, že dokážem realizovať len jeden. Ten najvyšší. Kedy robím veci na 100%, na plný počet, najlepšie ako sa len dá. Nechcem tu zo seba robiť prirodzenú šikovnicu, ktorej ide všetko akoby bez námahy. Pri mnohých činnostiach sa musím prekonávať. No... musím... neviem, či je to to správne slovo.

Zbožňujem prekonávanie sa. Dodáva mi to úžasný, plný pocit živosti. Vtedy totiž aktivizujem každú zásobáreň energie v mojom tele, v mojej mysli, ktorá dovtedy lenivo spala. A cítim sa byť živá každou mojou bunkou. Prekonávať hranice, ísť na doraz, občas až za mantinely mojich schopností. Milujem to. A na konci tá hrdosť, neskutočný pocit. A vôbec... neviem prečo je to pre mňa také magické, ale vtedy si najviac uvedomujem samú seba, je mi jasné za čím idem a čo chcem dosiahnuť.

To sa týka všetkých oblastí od varenia, cez upratovanie, maľovanie, až po učenie, či prácu. Neviem to robiť polovične, necelo... a mnoho ľudí tomu ani nerozumie, načo to robiť dokonale, keď to nie je nevyhnutné? No pre môj pocit predsa... ktorý je v spektre mojich myšlienok preveľmi podstatný. Čiže bez ohľadu na to, že pred ľuďmi vyzerám ako "kocka", "bifľa", chorá perfekcionistka, ktorá preháňa... robím si veci po svojom. Robte tak aj vy! Nech už ich robíte na ktoromkoľvek leveli. :)