Bublinka

Toto je boj na každý deň. Stretávam sa s tým neustále. Riešim, premýšľam ukľudňujem sa vždy, keď predo mňa niekto položí tanier. Som nervózna a napätá vždy keď viem, že sa bude jesť. Nechce sa mi už ďalej byť otrokom týchto myšlienok. nechce. Chcem žiť normálne. Chcem byť schopná kedykoľvek počas dňa sa s niekým zastaviť trebárs na pizzu do ruky... alebo si niečo len tak kúpiť v "La baguette de Paris" čo máme v meste. Teda kúpiť si to a aj zjesť... bez ohľadu na to, čo ma v ten deň čaká, či večer niekam idem a pod.

Ja totiž nemôžem jesť, keď som medzi ľuďmi, keď mám večer niekam ísť, keď mám rande, stretnutie, organizačný meeting, školu, alebo som v práci. Čiže... často sa stane, že mi napr. nevyhovuje celý deň jesť a večer keď prídem domov sa napchávať veru nemienim. Ťažko sa potom vysporadúvam s tým, keď som donútená jesť počas dňa- z akýchkoľvek dôvodov. Vtedy sa ani nespoznávam, som totálne nervná, odporná, drzá, odvrávam a naozaj si nie som takto sama sebe sympatická. Otrasné, ale neviem tomu zabrániť.

Akurát som si pozerala fotky môjho kamaráta z ciest po Európe. Bolo to skutočne akčné, také "vzletné", kam im napadlo, tam si zaleteli :) Boli (a sú) slobodní. Nepotrebujú vykonávať žiadne rituáliky, ani sa držať nejakých svojich zabehnutých systémov, ktoré im dodávajú istotu. Nie. Stačí, že sú a chcú a majú na to. Ja by som tiež tak chcela žiť. Tiež som bola toto leto na cestách, ale stálo ma to veľa nervov a stresu... nehovorím, že som si neužila, ale mohlo to byť oveľa bezstarostnejšie... keby! Skutočne ma to už takto ďalej nebaví. Nevládzem sa sama vyrovnávať s takýmito pocitmi a neustále sa dokola presviedčať, že keď vytrvám tak sa to utrasie.

Mám pocit, že sa to nikdy neutrasie, a že toto mám už na celý život. Pravdepodobne budem mať vždy tendenciu nejesť a hľadať si dni a situácie, kedy sa budem môcť vyhovoriť. Asi mi už navždy bude v hlave vŕtať otázka "si si istá, že to chceš zjesť?" a možnosť "veď nemusíš a tak to aj má byť". Tak áno, či nie? Moja odpoveď nikdy nebude 100%-ná. That is an everyday battle...