Bublinka

Čo som to len spravila so svojím životom? Aaaaaach Bože!! Snáď všetky putá čo sa spevňovali som popretŕhala, kontakty prerušila, prestala komunikovať. A tak sa teraz vŕtam v dôvodoch môjho konania- bol to strach. No nie je to hlúpe? Strach zo vzťahu, z blízkosti, z dôvery... Strach z ublíženia, zranenia duše, bolesti srdca, otupenia citov...

No kto sa dnes bojí takcýh vecí? Na jednej strane sa "riadim" tým, že aj bolesť patrí k životu, že je lepšie naplno prežívať aj negatívne pocity, ako nepreívať nič. Plnosť života spočíva (okrem iného) aj v intenzite prežívania pocitov. Ale na druhej strane akoby podvedome robím niečo úplne iné ako toto... Pomaly, potichu, akoby bez povšimnutia nakoniec aj tak od všetkých odídem ja, hoci stále tvrdím že to mňa opúšťajú. Nie nie. Pekné odôvodnenie, ale je len na to, aby som nemusela riešiť seba a to ako sa šialenie bojím záväzkov. Tento postoj ovplyvnil všetky moje partnerské "vzťahy" a to ani nepočítam o koľko nenormálne dobrých kamarátov som sa pripravila. No môžem si teraz tak akurát nadávať.

Aj tak to ale vyzerá byť oveľa jednoduchšie... a zbabelé. Už ani nemám čo dodať. :(