Bublinka

Sme mladí. Mali by sme byť na začiatku čerpania energie pre existenciu v tomto svete. Mali by sme byť vnútorne ožiarení tými možnosťami, čo sú nám (akože) ponúkané. Mali by sme aspoň nazrieť do všetkých otvorených dverí. Mali by sme sa tešiť, že máme všetko pred sebou. Celý život.

Únava. Smäd po pokoji. Po tichu. Po zeleni. Po čistučkom kvitnutí duše.

Nekonečný beh bez konca. Bolo na nás nahádzané... a koľko na nás ešte nehádžete! A koľko si nahádžeme my sami! Vtrepte nás do stereotypu, aby naše odrazové mostíky boli rovnaké. Každý deň tá istá pôda. Jedno pole. Rovnakosť, predpovedateľnosť, čitateľnosť, priehľadnosť, nuda. Preto sa snažím veci robiť stále inak, aby som neupadla, aby ma to nezožralo zaživa. But the bigger picture is not changing. Asi je problém vo mne a ja sa jednoducho neviem vpratať do systému. Neviem a nechcem, lebo sa mi nepáči. Smola. A mám pocit, že takýto ľudia sú diagnostikovateľní a následne na to celý život na liekoch... aby toto všetko mohli konečne chápať správne!

Škatuľky.

Nálepky.

Role. Divadlá.

Stereotypy.

Utlmovanie.

Som unavená, smutná, naštvaná a bezmocná. Niekto nám sústavne obrusuje najnižšie hranice vnímania, ktoré s nami ešte vedia pohnúť. Šokovaný rýchlym procesom začneš skúšať aj sám... čo vlastne zvládneš, kam až budeš vedieť zájsť, koľko svedomia spáliš a koľko morálky zabetónuješ. Stratíš sa vo vlastnej ploche a zrazu nevieš kto vlastne si. Kam si sa podel? To je to na čom sa opäť vybuduješ? Zobudíš sa? Máš ešte silu?