Bublinka

Aj vy máte niekedy pocit, že je život sám o sebe, so všetkými udalosťami, ktoré nám zvykne nepripraveným chrstnúť do tváre, prílš..... smutný? K tomuto príspevku ma nepriamo priviedol connor, keď som sa po jeho poslednom počine začala ZNOVA zaoberať šťastím, či nešťastím svojich dní. Ono... po každej úvahe o tom, ako je na mne osud zasadnutý, ako je konštelácia planét voči mne jednoznačne nepriaznivá, ako je možné, že TOTO sa stalo práve mne a pod.... po všetkých takto ladených hodnoteniach vždy! dospejem k poznaniu, že vidím všetko príliš čierne, veď to predsa vôbec nie je také hrozné, koľko ľudí je na tom neporovnateľne horšie...

Ale, je ťažké sa cez takéto okuliare s pozitívnou optikou na ten svet pozerať. Vo vedomí mám informáciu a šťastí, ale do reálneho života sa to neprenáša. prečo? možno som tak zakódovaná, možno to mám v génoch, možno to vlastne pozitívne ani neviem, možno som psychicky chorá, možno od negatívneho nechcem upustiť a možno.... Nuž máme teda niekoľko možností, že? :))

Úprimne povedané... už sa mi nechce vyplýtvať ani jedno slovo, ani jednu myšlienku smerujúcu do (alebo od) čiernej časti mojej duše. Načo je nám dobré sa sťažovať a frfľať? hm? no presne, že na nič! Je však dobré, aby to neviedlo k pravidelnému duseniu negatívnych emócií v útrobách srdca, duše, vedomia.... Emócie musia ísť von. Čo potom s tým, ak sú negatívne? No pokojne sa vybúrime... aby sme zas mohli byť sťastní a v pohode- americky happy :D stačí tak slovensky... Konkrétne teraz som chcela napísať niečo, v čom by som sa sťažovala na veci (svetového charakteru), ktoré moje úsilie, ani slová nezmenia. Viete čo spravím namiesto toho? Vypnem notebook, pustím si peknú muzičku a pojdem maľovať! ha! konečne mám čas a práve táto činnosť ma vie ľahko povzniesť nad zem negatívnych pocitov, na ktorej väčšinou stojím. Venujte sa aj vy tomu, čo povznáša vás a pomáha vám preniesť sa cez rieky bez mostov :)