Bublinka

Z 13.01.2007 Nemám chuť baviť sa s ľuďmi. Nemám náladu odpovedať na ich tupé otázky o tom ako jem- alebo ako nejem. Lezie mi to na nervy. Jediná téma, na ktorú som sa za posledný polrok s niekým bavila, bola jedlo! A stále dokola. NA jednej strane mi to lichotí.. že si ma všímajú. Ale inak... A najhoršie je, že sa sťažujem, ale už ani ja sa o ničom inom baviť ani neviem. Okolo jedla sa točí celý môj svet. Mám nutkanie sa o jedle rozprávať. Nie o tom ako jem ja, ale všeobecne o jedle, ktoré existuje. Ako chutí, ako voní, ako sa je, s čím... Som chorá? ako to poznám? Ostatní ma až teraz začali registrovať ako človeka. Až tearz som obľúbená, keď nikto nič netuší a všetci len zízajú ako dobre vyzerám. Som posadnutá svojim výzorom. Som si totiž istá, že keby som len na chvíľu povolila, v nárokoch na svoj výzor, prestali by ma mať radi. V skutočnosti nemám žiadnu vnútornú krásu. Tak sa snažím vytvoriť dojem tej vonkajšej. Veď koho v tomto svete zaujíma vnútro človeka. A tak neviem či si to nahováram, či sa ozýva môj zdravý rozum, keď si vravím, že to čo robím nie je normálne. Neviem či som tak znudená stereotypom môjho života, že som si tento problém prosto vymyslela a tak sa stravujú aj ostatní... som v jenom veľkom neviem. A keď neviem kde som. Nepoznám odtiaľ ani cestu von.