Bublinka

Niektorí ľudia majú potrebu všetko akýmsi- hocijakým spôsobom pomenovať. Ozančiť. Kategorizovať. Zovšeobecniť. Len tomu dať pane Bože hlavne nejakú nálepku, aby to dostalo zmysel. Neviem či tým sami v sebe chcú potvrdiť existenciu toho oného momentu. Alebo majú slabú emocionálnu pamäť?

Asi prežívanie samo o sebe nie je dostačujúci element pri chápaní reality. Slová sú dnes bernou mincou. To čo sa povie. Čo iní počujú. Úžasný prostriedok na vytváranie požadovaného dojmu, na oblbovanie, na hranie spoločenských hier, kde je často práve prežívanie posúvané do úzadia. Robiť veci proti srsti, proti súkromnej životnej filozofii, proti zásadám- ved "ja svoje utrpenie vzniknuté na základe tohto sebazaprenia nejako prezijem". NIE!

Sústreďme sa na nás. Na vnemy, pocity, myšlienky, postrehy, pohľady, zážitky.... Zdieľajme ich v tichosti. Stačí pohľad vypovedajúci tú emóciu. A v pohľade toho druhého (viacerých) sa nachádza pochopenie. Slová to ničia. Písmená okliešťujú výnimočnosť tichých spriaznených momentov porozumenia. Nekomentuj. Cíť si. Hoci aj sám pre seba. Len už tíško.