Bublinka

Ležím v posteli nevládna, „zliata z krvi“, v depresívnej nálade, ktorá sa ma nechce pustiť už druhý mesiac. Zvonka ide chladný vzduch čo vo mne vzbudzuje pocit októbra. Išla by som sa prejsť k Dunaju.. na to naše novučičké exkluzívne nábrežie. Pokecať si s niekým koho ešte len málo poznám. Alebo sa ísť vyspovedať z toho čo ma mliaždi, ale to by som sa s tým spovedačom opäť nemohla poznať, lebo v mojich vzťahoch to funguje tak, že ja som ten čo počúva a prípadne radí- ak je treba. Včera som mala tendenciu sa rozkecať. A... na moje rozprávanie kamarát reagoval príkladom zo svojho života, ktorý plynule otočil celú našu konverzáciu a prehodil naše role. Aspoň niekto včera odišiel trochu „odľahčený“. Ja si počkám. Neviem síce na čo, na koho, ale počkám.

Som v takom čudnom štádiu... aspoň som definitívne odhodlaná žiť inak ako doteraz.. resp. už sa tak deje. Večer nepijem, nechodím v noci von „za“ cudzími, drogy už neprichádzajú do úvahy. Druhý stav nepotvrdený, sloboda neohrozená, už len s tou hlavou niečo spraviť. Zatiaľ ale žiadnu chémiu nechcem. Myslím teda, že základ mám. A čo ďalej? Čo bude?

Obávam sa, že život je príliš predvídateľný (aj s tými vecami, čo nám „osud prináša do cesty a nikdy vopred nemôžeme vedieť kam nás nasmeruje“). Aj vrátane toho je to príliš... predpokladateľné. Asi preto sa stále vrhám do dier osudu. Aby som z tej známej cesty zišla. Kam schádzam...