Bublinka

Vždy som mávala zmiešané pocity, keď som odchádzala od instantného zdroja pseudo-intimity. Nebolo mi trápne. Necítila som ľútosť nad vykonaným činom. Skôr to prázdno, ktorému som ešte pred hodinou zapchávala ústa v posteľných obliečkach z IKEA, expandovalo. Vždy som odchádzala celá rozochvená, malá a ustráchaná. Žiadny ego-boosting. A to! vážení, som išla sama. Ale! Neviete si predstaviť tú krájateľnú podivnosť keď vás musí ísť „IZPI“ pustiť dole, lebo majú zámok na ten super debilný pípací „kľúčik“. A ešte dokonalejšie je, ak býva povedzme na 9tom poschodí...

Pred letom som tomuto obyčaju dala zbohom. Ale poznáte to.. niektoré veci, čo sa v živote dejú vo vás vyvolajú staré reflexy. Takže sa to zomlelo opäť. Ono sa to. Samo. Jasné. Neviem, či vďaka tomu kľúčiku alebo ceste výťahom, ale tentokrát som sa cítila trápne. Asi my obaja. Bol to taký moment uvedomenia si, že to nie je ok. Na druhej strane.... jeden z mnohých takých momentov.

Domino efekt.

Aj tak je to vždy len o zdrhaní. Zdrháš aktom od toho čo ťa žerie. Zdrháš po tom, lebo sa bojíš, že by to niekam viedlo. A nakoniec zdrháš od toho čo si spravil, lebo ti to hovno pomohlo. Tak čo ti ostáva? Kam zdrhneš? Čo spravíš? Dáš si?