Možno samota prichádza ruka v ruke s neprezradenými tajomstvami. Tajomstvá čierne a temné. Môj pytlík nešťastí, krívd, bolestí, ktoré jednoducho nemôžu vidieť svetlo sveta. Najmä toho nášho sveta. Sú veci čo chcem skryť sama pred sebou, čo radšej nechcem vidieť. Neviem si predstaviť, že by som to mala hovoriť do detailov tebe. Ono by to rozvírilo debatu a ty by si mi to celé pripomínal. Ty by si sa stal stelesnením toho pytlíka. Začala by som od teba zúfalo utekať. Preč. Čo najďalej. Stalo sa to už mnohokrát. Blízkosť si vyžiadala vedieť o sebe všetko, čo bol pre mňa zabijak celého vzťahu (medziľudského). Ľudia sa striedali. Míňali. Rovnaký scenár.
Najprv sa cítiš sám, lebo nemôžeš byť pochopený bez tých chýbajúcich informácii. A keď ich doplníš, cítiš sa o to viac sám, lebo ten druhý ti aj tak nerozumie. Neporozumenie a rozhovory paralyzované tvojim odporom k vlastným záležitostiam ľudí nakoniec oddialia. Odpor k sebe prenesieš na druhého. Lebo to vie. Lebo o tom rozpráva. Keď odmietneš, že sa o tom nechcš baviť- visí to nad vami a zatemňuje atmosféru. Zabíja ju to. Zabíja to vzťah. Začneš sa tomu vyhýbať.
Samota sa umocní lebo ti dôjde, že si to všetko zničil práve ty. Otvoril si sa. Potom sa uchýliš k heslu: objím ma, ale nepýtaj sa; pochop ma, ale nechci nič vedieť; utri mi slzy, ale nepýtaj sa prečo plačem.
Ale derie sa to na povrch. Tá rovnica funguje a teraz mám opäť nutkanie o tom hovoriť. Nechať ťa padnúť do toho kruhu, z ktorého sa nevymoce ani jeden z nás.
Čo ostáva? Byť sama ale s tebou. A ty sa budeš večne cítiť vynechaný z môjho života. Som pokrytec. Sťažujem sa, že sa mi nezdôveruješ, že mi nehovoríš o svojich trápeniach. A pritom ja filtrujem každú jednu myšlienku... a najväčšiu časť mňa stále nepoznáš. A možno nespoznáš. Lebo nás nainfikuje. A zabije. 7% stačí.
Komentáre