Bublinka

Nemám perspektívu, nevidím chodník po ktorom mám kráčať. Kvôli komu? Načo? Som tu vôbec potrebná? Kvôli sebe nezmobilizujem sily. Racionálne viem, že pre iných hodnotu mám, ale samej sebe za to nestojím. V skutočnosti si leziem na nervy. Každá moja donekonečna sa opakujúca myšlienka ma otravuje. Točím sa stále dokola. Kruhovito spojená špirála myšlienok a pohľadov na svet, zhodnotení situácií. Všetko vždy končí rovnako.

V určitých okamihoch, kedy sa vo mne prebudí pud sebazáchovy si poviem :do kelu! veď neskončím takto kvôli iným, kvôli tomu, že niekto iný mi urobil zo života prchádzku tmavým bludiskom. Aj keď v konečnom dôsledku som si steny bludiska vystavala sama- čo ma znova na celej veci len irituje. Vytáčam tým samú seba. Ale tieto okamihy sú kratučké a ja znova upadám. Kam až budem padať? Nemám sa čoho zachytiť. Pomaly sa mi po celom tele, v celej mysli rozlieva apatia. Spolu s rezignáciou si vo mne založili táborák. Sú tam a lámu všetky konáre, ktorých by som sa pri páde mohla zachytiť. JA sa už asi ani nechcem zachytiť. Načo. Takto ma to nebaví.

Bol si mojím svetlom. Ale akosi... včera si sa do zúfalstva ponoril spolu so mnou. Sedeli sme. Ja len pre prítomnosť. Už neverím na budúcnosť. Ani nevládzem myslieť dopredu. Vlastne mi robí ťažkosti myslieť v prítomnosti. Som slabá a smutná. Je mi do plaču. Z toho, že aj to slabé lanko, čo si po mne hodil sa roztrhlo. Si tu so mnou dole. So mnou, ale nie pri mne. Odrazu k tebe cítim taký podivný odstup. Tým, čo som ti včera povedala, tým že sa už akoby nemusím na nič hrať, ale zároveň akoby som ťa ja zo zúfalstva spôsobeného mnou musela ťahať. Čiže sa musím hrať na niečo iné. Ale to je jedno... lebo viem, že takto to dlho nevydrží. Ja nevydržím. Končím.