Bublinka

Medzi umelcami platia iné morálne pravidlá, nie? Ja osobne to tak vnímam. A potom, keď sa raz za čas ocitnem v „kruhoch“ normálnych ľudí, hovoria mi veci ako... povesť máš len jednu, alebo.. pozor na to s kým sa zahrávaš... a iné výstražné rady tohto druhu. Ľudia súdia. Aj keď majú minimálny vhľad do toho, čo sa deje. Ale sudcami sú teda statnými.

Ako som sa len vždy snažila z takýchto kruhov vyjsť von... Na jedno veľké (moje vlastné) bohužiaľ, mi záležalo na mienke ostatných. Aj „tých“ čo som ani nepoznala. Neoprávnenému súdeniu a kritike (jedine a len tohto druhu, kedy naozaj človek ani nevie čo kritizuje, ale jednoducho len chce uplatniť svoje právo kritizovať tak to robí. Nepíšem o konštruktívnej kritike, feed backu, ktorý ma posúva ďalej) som sa chcela vyhnúť, tak som prestala chodiť medzi ľudí, ktorých koníčkom je vŕtanie sa v cudzích životoch. A! posudzovanie podľa vlastných konvenčných, neflexibilných, úzkoprsých morálnych (aj spoločenských) presvedčení, nehľadiac pri tom na kritizovaného samotného a jeho osobnosť. Reči sa však šíria. Ústnym podaním sa to vie dokonale zamotať a prekrútiť do takej podoby... že sa mi už potom často ani neche obhajovať pravdu. Keďže je asi 87 vrstiev pod povrchom toho bludu, z ktorého ma morálni činitelia obviňujú.

Nehovorím, že to so mnou nezamáva a dokonca dnes som vážne zapochybovala o správnosti môjho životného štýlu, ktorý sa tak nejak situačne vyvinul. Keď niekto nepozná moje dôvody, prečo sa správam tak a onak, prečo robím také a onaké veci.. je mi jasné, že ma ani nemôže pochopiť a teda aspoň trošku zjednotiť svoju optiku s mojou. Ale čo v prípade, že ho to ani nezaujíma? :D to ma pobavilo asi najviac.. som tam, sedím oproti a idem vysvetľovať, lebo mi záleží na tom čo si myslí. Ale zastaví ma výrazne gesto, hovoriace „stop!“ a potom veta, nad ktorou mi doteraz mozog stojí- „nevysvetľuj (dramatická pauza)... hovorím ti aké sú reči, čo si myslia Ostatní“. A potom dodatok: vraj vysvetľovaním sa tie reči nezmenia, nepohnem nimi lebo sú už zakorenené v Ich mysliach. Dosť blbé čo? Tak ja pravdou nezmením blud čo sa o mne hovorí aj keď ja jediná viem ako sa veci majú, lebo sa ma týkajú. To je fakt dobré.

Neviem aké z toho plynie ponaučenie. Už nikdy medzi nich neísť? Alebo žiť tak, aby so mnou boli všetci spokojní? Ale to by som nemohla byť sama sebou... to by bol problém. Neviem. Každopádne som dnes spochybnila to, že takto žijem z vlastného presvedčenia, že mi len takto bude dobre a len takto si budem vedieť užívať. Možno sa snažím všemožne zaplátať jeden dojebaný vzťah, ktorý skončil v januári. A nahováram si ako mi je dobre. Je? Nie je toto len taký pseudo život?

Akože sa bavím. Akože si užívam. Akože som strašne šťastná.