Bublinka

Zavolala všetkým trom, aby sa stretli, porozprávali, vyriešili situáciu. Naivne si predstavovala ako hladko to prebehne... veď si predsa poctivo pripravilo svoj preslov. Z tejto milostnej motanice je unavená a častokrát jej to neprinášalo ani kúsok potešenia. Ani jeden už nebol jej oázou.

A vôbec! Už len dohodnúť stretnutie (3 krát!) s tým, že sa „musíme o niečom porozprávať“ bol pre ňu obrovským testom odvahy.. nie je zrovna nejaký riešič, radšej necháva veci plynúť, necháva to na osud alebo inú silu čo dopomáha veciam dôjsť k nejakému koncu.. alebo začiatku... alebo do iného štádia.

Každému jednému dala zbohom s tým, že z „neviem“ štádia jej už pomaly aj oči farbu pustili, že nevládze. Cit ani blízkosť nepoprela! Aký pokrok! Pýtala si čas. Myslela si, že je vec vyriešená a že bude mať konečne čas a energiu na svet mimo tejto motanice.

O osudoch a povahách ostatných troch sa rozpisovať nebudem, ani o pute čo so všetkými mala/ má. Každopádne ešte v ten večer od všetkých prišla sms... o tom istom. Bez nej to nepôjde. Ona sa však stále neche viazať na nikoho.. sú to len kamaráti ktorých svojim spôsobom ľúbi.

Vytúžená pauza neprišla.. v tú noc sa stretla s jedným z nich.. sockovali ako keď sa poznali len týždeň. Absolútne prázdno, dno, obrubník. Takéto okamihy s ním miluje. Na ďalší deň s ňou potreboval byť zase ďalší... o druhej ráno ľahli na slnkom stále vyhriatu zem. Takéto okamihy s ním miluje. Včera tretí u neho doma... neha, hladkač najhrubšieho zrna. Takéto okamihy s ním miluje. Oni vedia, čo pre ňu znamenajú no aj tak sa hnevajú, že nechce čítať medzi riadkami, odmieta všetky náznaky, prehliada všetky gestá, ktoré by jej mohli podlomiť kolená a priviesť ju k myšlienke, že vzťah by nemusel byť až taká katastrofa.

Jaj, dievča! Prečo toto robíš, ty trúba?