Plačem ešte? To sú slzy? Alebo to ide na sucho...? v krku cítim kyselinu. Asi sa mi tlačí von aj ten jeden jogurt co som zjedla. Snaha o popretie tela v ňom nakoniec uväzňuje. Bojím sa niekam ísť, že ma to prepadne vonku. Na verejnosti. Odpadnúť v centre Bratislavy je „fajn“. To si nikto nevšíma- nie, ani slušne oblečené mladé dievča ležiace na zemi si nik nevšimne. Ale keby som sa mala potácať bolesťou a nedaj bože by som sa musela zvýjať na chodníku... nie neriskujem.
Vraciaš, potom zas neješ, nespíš, slabneš, prestávaš rozumieť, strácaš sa v zakrivení časopriestoru. Ale pomoc nepotrebuješ. Lebo toto všetko je tvoje. Len tvoje. Konečne niečo.
Komentáre
...