Bublinka

Tešila som sa po skúškach na niečo. Hocičo. Vlastne spočiatku to bolo niečo konkrétne, ale to sa medzičasom rozplynulo, takže sa z toho stalo hocičo. Ale nemám žiaden svetlý bod. 6iadnu krásnu výhliadku do budúcnosti. Skôr mám pocit, že ma nič dobré nečaká. že sa k radosti budem musieť nútiť a prekrývať tmu v srdci aj duši svetlom pretvárky. Obávam sa, že sa opäť vrátim do toho stádia, kedy nikto nesmel vedieť, že sa nemám dobre... lebo to sa nenosí. To nikoho netrápi, že je niekomu zle. Aspoň ja to tak vidím, že ani moji kamaráti by sa nechceli pozerať na moju zamračenú tvár. Bezduchú, smutnú, zúfalú s dokonalými kruhmi pod očami, čo mi ani make-up neprekryje. (dnes si idem kúpiť iný, lebo vyzerám fakt hrozne...a to ešte keď mi to aj niekto poviem :bože! ty vyzeráš.. poteší)

Nemám pokoja. Chcela by som si psychicky oddýchnuť, načerpať silu, ale namám kedy. Som prinútená ísť na týždeň preč, aby som mohla robiť niečo čo nechcem, ale rodina do mňa vkladá nádeje a ja sa neviem vzoprieť. Strašne ma to otravuje. Otravuje ma, že v každom našom spoločnom rozhovore sa ako leitmotív vyskytujú požiadavky na mňa. Sú mi predostierané očakávania, povinnosti, ktorých nesplnenie by v v tomto prípade znamenalo hustý rozvrat rodiny. Tak sa musím asi prispôsobiť že?

To, čo neustále každému prízvukujem je, že toto čo žijeme je náš vlastný život. Náš čas, naše konanie ovplyvňujúce naše vnímanie. Nie v tom egoistickom slova zmysle.. ale proste náš. Takéto podnety z okolia mi však evokujú jedinú vec. Tou je, že moja slobodná vôľa nie je až taká podstatná ako ju vidím ja. AKo ju chápem v objektívnom svetovom meradle. Teda aj moje vnímanie a chápanie sa mi zdá celé omylné. Necítim sa z tejto celej veci dvakrát vyrovnaná. A sú do toho zapletené ďalšie, celú vec komplikujúce, záležitosti okolo môjho zdravotno-psychického problému, ktoré nikoho zrazu nezaujímajú. Trápi ma to, lebo sa to vracia späť. Mám strach. Priznania nehodný. Musím sa prekonať na úkor seba. "veď ona to zvládne aj sama. Ona sa s tým vyrovná ako vždy- sama." nemôžem ich predsa sklamať a dovoliť aby ma po zbytok mojej existencie vnímali ako slabocha, aby mi mali čo vyhadzovať na oči. Nemôžem.