Bublinka

V tej schéme pre mňa niet radosti, slobody, kreativity ani šťastia. Labyrint múrov, stien a predpísaných pravidiel. Potrebujem titul, potom prácu, rodinu. Nedajbože, by ma niečo iné zaujímalo.

Robím to, čo ma nebaví, len aby som sa medzi tie múry akosi vtesnala. "musím". Keď ono to tak už raz chodí... Je skutočne až také zlé vybočiť? Nemyslím nejakým brutánym spôsobom, že si nafarbím vlasy na krikľavo zelenú a tak okato dám najavo ako "mám v paži". Tak nie. Možno je len nedostatok príležitostí pre ľudí ako ja. Nemáme kde hlavu skloniť, pre nás cesta nie je vyšľapaná.

Napríklad, ja sa milujem učiť. Vedomosti a informácie... vidím to tak, že svet mi má toľko čo ponúknuť, toľko toho môžem vedieť, že by bol až hriech to nevyužiť. Preto som sa zapísala na moju Alma Mater dúfajúc, že tam sa do sýtosti nabažím. No vytáča ma vysoká škola. Doktori, docenti a profesori akoby si otváraním kurzov len plnili svoj pracovný úväzok a vôbec pri tom nemyslia na to, že sa tí študenti asi aj chcú niečo dozvedieť... Potom po semestri odrazu skúška, ktorá sa čudujsasvete aj týka predmetu. To je len formalita, fraška. A keď už... dnes už titul, ani štúdium na výške mnoho dverí neotvorí. Presadí sa ten, čo má talent. Načo mi to vlastne je. Povedzme, že život na vysokej je veľmi ležérny, ale na úkor kvality. Česť!!! výnimkám.

Hnevá ma aj to, ako sa stále treba niečomu, niekomu prispôsobovať. Občas mám pocit, že aj myšlienky mi v hlave chcú zmeniť... Krídla ustrihnuté, nohy priviazané, oči radšej oslepené, len nech nerobím problémy. Len nech ma príliš nie je vidieť. Len nech nie som príliš výrazná. Príliš.

A tak som si včera, z čistého zúfalstva nad smerom, ktorým sa gúľa môj svet, ostrihala ofinu. Sama. Posledné záchvevy. Môj mozog vypľúva posledné schopné myšlienky... Ale vyzerám dobre. Snáď nie až príliš.