V noci som bola stále hore a ledva som čakala kedy už bude čas vstať, pripraviť sa a ísť čakať na letisko. Na "MRŠ" (všimnite si tú podobnosť s názvom letiska JFK :DDD) sme dorazili samozrejme s predstihom, keby náhodou lietadlo pristálo skôr. Nestalo sa. Kým sme sedeli v kaviarni priamo v hale, kam prichádzali čerstvo pricestovaní, vystriedalo sa tam pár zvítaní, objímačiek. "Naše" lietadlo malo pristáť 09:35. Asi o štvrť na desať tam blikol predpokladaný prílet až o 09:49. Medzitým oskorene pristálo lietadlo letiace z ostrova Kos a v tom čase aj lietadlo z Dublinu. Nejak sa to tam v tej hale všetko pomiešalo a keď začali vychádzať "dubliňani" (ako sme ich pracovne nazvali), celí natešení, že o chvíľu príde aj náš okamih zvítania, sme sa postavili do stredu príletovej haly B.
A tak sme tam čakali. A čakali. Čakali... začalo ma bolieť koleno. V každej osobe čo sa zjavila za tými samootváracími dverami som Ju videla. Vždy som sa pozrela až kam mi oko dovidelo (čo v mojom prípade fakt nie je moc ďaleko), ale stále nič. A tak sme tam stáli... keď tu zrazu. Konečne Ona!!!!! V tom mometne ako som ju uvidela, asi za 8 inými pasažiermi, zabudla som na koleno, na čakanie, na čas, dátum, rok... poskočila som ako malé decko pred vianočným stromom a už len čakala na obajtie :) No úžasný moment! Konečne sme všetci, full house. Sestra je späť!
Všetko nám pripadá také neuveriteľné. Aj to, že vôbec s nami sedela v aute, že sa nám nesníva! Aj to ako jedla s nami za stolom, ako vyšla zo svojej izby po poobedňajšom šlofíku so svojím typickým výrazom v tvári. Aaaach teším sa jak blcha. Navrátila sa nám iskra, chuť do života celej rodine.
Nech sme už my dve akokoľvek odlišné, hoci sa aj hádame... nemenila by som za nič na svete. Na tomto odlúční som pochopila, že tvoríš veľmi podstatnú časť mňa samej. Bez teba... to nie je ono. Mám ťa STRAŠNE rada :)
Komentáre