Bublinka

A teraz je mi taaaaak dobre. Konečne sa môžem znova sústrediť na život okolo mňa. Na slnko, včerajší sneh, iné vzťahy v ktorých sa nachádzam, to čo ma baví... On predtým- nebolo to dobre. Bralo mi to všetok čas a energiu. Bolo to ako čierna diera, ktorá ma celú pohltila. Vnímala som ju ako svetlo. Ale teraz vidím, ako som sa mýlila.

To je presne to, ako občas nie sme schopní vidieť za hranice svojej predstavivosti. Aj si myslíme, že sme, ale potom príde zásah, rana osudu, alebo čohokoľvek a my sme odrazu oslobodení od nevedomosti. A môžme sa posunúť ďalej: môžem si znova dať kakao a byť sama sebou a spoznávať sa a proste byť vyrovnaná bez toho, aby mi niekto stále hustil do hlavy ako sa mám v podstate zle, aká som chorá, nevyrovnaná, ako veľmi potrebujem pomôcť, ako sama nič nezvládnem a iné veci. Tá čierna diera pohltila celý môj rast. Teraz je preč a ja sa znova môžem vyvíjať intelektuálne, ľudsky... rásť do maximálnej možnej veľkosti mojej vyrovnanosti a hramónie.

A na záver chcem poďakovať času, že zasiahne vždy vtedy, keď je to potrebné, nie priskoro na to aby som si z toho nič nevzala do budúcnosti a nie neskoro, aby som sa z toho už nedostala.