Bublinka

Rozväzuješ biele stuhy na konároch stromu a dúfaš, že sa tým duchovia z tvojej mysle stratia. Môžeš ich rozviazať stokrát a nezmení sa nič. Naďalej budú parazitovať na tvojej slobodnej vôli a budú ti zakrývať zrak, aby si nevidel. Kam stúpaš. Koho stretneš. Čo urobíš... Nevidíš sa v zrkadle. Za tebou nestojí nikto. Kútikom oka zachytíš len tiene ľudí, tiene ďalších stúh a lán, ktoré čakajú na svoje zauzlenie.

Snahy sú márne a niekto na teba žmýka zúfalstvo. Prší. Položivým/ polomŕtvym ťažkým krokom ideš ďalej... do nitky premočený... vláčiac za sebou všetky biele konce, čo sa po ceste zachytávajú – špinia, černajú a ty sa nevieš pohnúť, vymotať.

Vypadla elektrina. Je tma. Minuli sa farby. Objatia vychladli. Slová nemajú zmysel.

Nie je to ani tragické, ani smutné, ani... Je to ploché. Prosto... existujúce.