Nebaví ma čakať na to, kedy to už bude dobré. Kedy už budem konečne zdravá. Kedy už bude všetko v poriadku. Tento beh na dlhej trati už môžem *****... Nevidím, ani len nemám predstavu o tom, ako úspešný koniec/ cieľ vyzerá. Ako viem, že tam ozaj je? Čo ak to takto bude navždy? Aj teraz... samé „malé“ zaškobrtnutia, stále sa niekde „pomýlim“. Viac-menej ale vedome. To je na tom to! Ja by som to mala ovládať, čo? Ja viem, viem... viem. Asi toto bude len jedna z trilióna výhovoriek, čo som za svoj život na margo tejto veci povedala, ale ja LEN reagujem na to čo sa deje. A bohužiaľ moje reakcie nie sú normálne.
Úprime ma to takto už nebaví. Nemám už energiu a nemám si ju kde zohnať. A nebaví ma sa večne pred všetkými tváriť, že som ok, že nemám žiaden problém. O čo sa teda vždy snažím keď som medzi novými ľuďmi. A týchto som si veru obľúbila, čiže nemám záujem ich zasvätiť do mojich „problémov“, lebo (ako som už písala) to by zabilo celé naše symbiózne spolunažívanie.
Týmto som chcela povedať, že sa na to asi vykašlem a nebudem sa už trápiť tým, že musím, keď ma to jednoducho otravuje. Tým, že zase prestanem si veľmi nepomôžem, ale budem sa cítiť slobodnejšie. Bože jak ja tú slobodu milujem.
Komentáre
slobodu
:)